Hneď na začiatok poviem, že sympatizujem s tým, aby bol internet slobodným miestom, na ktorom človek môže vyjadriť svoj názor a pokojne ho aj šíriť medzi ostatných. Ale je rozdiel mať a šíriť svoj názor a je rozdiel v mene svojej pravdy propagovať násilie či kriminalitu.
Každý jeden človek by mal mať právo na názor, ale aj určitú morálnu hranicu, za ktorú nesie zodpovednosť. Môžem napísať svoje predstavy o ideálnejšom svete, ale nemôžem chcieť ideálny svet dosiahnuť tým, že budem propagovať násilnú trestnú činnosť. Aký má zmysel začať tvoriť vznešené ideály, ak budem musieť začať napríklad vraždou istej skupiny ľudí, alebo násilným teroristickým činom, pri akom opäť zomrú nevinní? Veď by som bol pokrytec a celá idea a všetko čo som písal, by bolo pokrytectvom taktiež. K šťastiu sa predsa nedostaneme cez preliatu krv a už vôbec nie cez preliatu krv náhodných obetí, už sme sa mohli tisíckrát poučiť.
Áno, na internete nájdete hocijaké príspevky či skupiny a nie každá má čisté úmysly. Nemusí sa jednať iba o formu článkov, ale aj o formu multimédií, čiže videí, hudby, dokonca počítačových hier, tu je jasný príklad- .
V médiách je odjakživa veľká propagačná sila a dnešná doba internetu je k šíreniu množstva médií doslova ako stvorená. Ak sa informujete starou dobrou cestou, textom a článkami, v tom prípade ešte nie je také ťažké ponechať si svoj názor (i keď aj denníky nás manipulujú dennými polopravdami), ale iná forma médií, ktorá útočí na emócie, ako napríklad hudba, filmy, či násilné počítačové hry, takéto multimédiá mladým, nesčítaným a neuvedomelým ľuďom dokonca názor tvoria a následne formujú. Takému bežnému mladému človeku potom stačí vypočuť si jeden album, pozrieť jeden film, prečítať jeden-dva články a už je z neho ohnivý „revolucionár“, pričom bojuje za výmysly a záujmy ostatných a nebol čas, aby začal objavovať vlastné názory.